Najzaujímavejšie športové areáli

London Aquatics Centre, Londýn

Plavecký areál v Londýne, ktorý vznikol pri príležitosti olympijských hier 2012, patrí medzi najväčšie architektonické skvosty medzi športovými areálmi vôbec. A nie je sa čomu čudovať. Vytvorilo ho totiž architektonické štúdio svetoznámej architekti Zahy Hadid, ktorá za tento návrh získala prestížne ocenenie Structural Steel Design Awards. Budova je inšpirovaná pohybom vody a geometriou jej prúdu. Celá stavba je stvárnením základného pohybu vody – vlny, ktorá prekonáva prekážku. Základom stavby je šesť zakrivených betónových dosiek, ktoré lemujú hneď tri bazény. Dva päťdesiatmetrové a jeden s dĺžky 25 metrov. Tomu dominuje unikátny skokanský mostík v štyroch úrovniach, jeho elegantná podoba nemá v architektúre plaveckých štadiónov obdobu. Všetko zakrýva strecha v podobe vlny o dĺžke 160 metrov a šírke 80 metrov. Areál bol konštruovaný pre 17 500 divákov, ale zároveň bol navrhnutý tak, že po olympijských hrách došlo k jeho prestavbe, ktorá znížila kapacitu o 2500 miest. Toho sa dosiahlo tak, že strecha, ktorá sa na konci štadióna skláňa k zemi, predchádza vo dvojici tribún so strmým hľadiskom. Táto časť strechy po olympiáde zmizla a nahradila ju prehnutá sklenená fasáda. Tak sa zdôraznil dojem prúdovej vody. Spoločne s presklenými juhozápadnými a severozápadnými stenami tak stavba poskytuje dostatok denného svetla a rovnako umožňuje unikátny výhľad na celý olympijský areál. Stavba je dobre hodnotená nie len vďaka svojej architektúry, ale aj kvôli funkčnosti. Pri stavbe sa totiž myslelo doslova na všetko. Pretekársky bazén má variabilnú hĺbku a to až do troch metrov. Pre potreby olympijských pretekov bola hĺbka najvyššia, pretože takto hlboká voda zabraňuje spätnému vlneniu, ktorá plavcov spomaľuje. Zároveň sa vybudovalo desať pretekárskych dráh namiesto obvyklých osem, obe krajné dráhy zostávali prázdne, čo tiež zabránilo spätnému vlneniu. Pretože, ale bazén hlboký tri metre by neúmerne predražoval prevádzku areálu po skončení olympiády, po tom čo sa otvoril verejnosti, sa hĺbka bazéna redukovala na dva metre.

Le Stade Olympique, Montreal 

Olympijský štadión, ktorý bol vybudovaný pre potreby letných olympijských hier v roku 1976 v Montreale, si vyslúžil hneď dve prezývky. „Big O“ sa mu hovorilo podľa vzhľadu a ďalšiu posmešnú prezývku „Big Owe“ (Veľký dlh) si štadión vyslúžil vďaka astronomickej čiastke, ktorá sa použila na jeho výstavbu.  Pôvodne odhadovaná čiastka bola iba 135 miliónov kanadských dolárov. Nakoniec však náklady presiahli viac ako miliardu. Mesto a s ním aj jeho obyvatelia tak štadión splácali ďalších 34 rokov po jeho otvorení. Návrh vybudovať krytý štadión v Montreale vznikol už v roku 1963, keď sa vtedajší starosta snažil dostať do mesta tím Major Baseball League. Vzhľadom k chladnému počasiu, ktoré v Kanade panuje v septembri aj v apríli, bola podmienka pridelená účasti mestu tak, že sa musí hrať na krytom štadióne. Ten navrhol francúzsky architekt Roger Taillibert. Návrh štadióna počítal zo zaťahujúcou strechou, ktorá sa mala otvárať a zatvárať pomocou káblov umiestnených na veži vysokej 175 metrov. Keď Montreal ale neskôr získal právo hostiť olympiádu, starosta uzavrel tajne dohodu s architektom a pripravený projekt sa využil ako projekt výstavby olympijského štadióna. Budova je považovaná za majstrovské dielo organickej modernej architektúry. Roger Taillibert navrhol budovu na základe rastlinnej a živočíšnej formy, čoho cieľom bolo zahrnúť aj stavcovú štruktúru, ako sú šľachy a chápadlá. Výstavbu však sprevádzala rada problémov. Kvôli veľkým mrazom sa prakticky tretinu roka nemohlo na projekte pokračovať. Otvorenie štadióna odkladali taktiež pre štrajk robotníkov a okrem toho sa projekt neúmerne predražoval. Architekt sa však aj napriek tomu odmietol vzdať svojej pôvodnej vízie a nechcel projekt upraviť. To vyústilo v jeho výpoveď iba dva rok pred konaním olympijských hier. Ani tento krok ale nestačil k tomu, aby sa stavba dokončila včas a behom olympijských hier zostala nedokončená ako veža, tak samotný štadión.

Palau Sant Jordi, Barcelona

Najväčšia krytá športová aréna v Španielsku sa nachádza v Barcelone. Je súčasťou olympijského komplexu, ktorý bol vybudovaní v súvislosti s usporiadaním letnej olympiády v r oku 1992. Palau Sant Jordi, po slovensky Palác svätého Juraja, bol behom hier dejiskom turnaja v hádzanej, volejbale, ale konala sa tu taktiež moderná gymnastika. Podobné využitie má hala, ktorej kapacita dosahuje takmer 18 tisíc miest aj dnes. Konajú sa tu turnaje v hádzanej, basketbale aj volejbale, ale aj v tenise, či atletike taktiež kultúrne udalosti. Architektom štadióna je Japonec Arata Isozaki. Najvýraznejším rysom štadióna je kopula, ktorá bola postavená na úrovni terénu a pomocou 12 hydraulických zdvihákov sa zdvihla do súčasného umiestnenia. Celá práca trvala 10 dní. Výrazné sú taktiež východné a západné fasády budovy, ktoré boli vytvorené z architektonického betónu. Tie pretínajú zvýšené postranné uličky vedúce z juhu na sever až k hlavnému námestiu. Obe fasády fungujú ako taký podstavec budovy. Ďalším výrazným prvkom je veľké zábradlie vybudované z prefabrikovaných architektonických betónových prvkov o dĺžke 7,2 metra. Použité kamenivo má stabilný prirodzený vzhľad, ktorý sa mení podľa toho, ako na neho dopadá svetlo. Aj keď nie je priamo súčasťou Palau Sant Jordi, neodmysliteľne k nemu patrí. Kúsok od štadióna sa týči televízna veža španielskeho architekta Santiaga Calatravy. Veža dosahuje výšky 136 metrov a má symbolizovať postavu atléta nesúceho olympijskú pochodeň. Rovnako ako susediaci štadión aj televízna veža bola postavená pri príležitosti barcelonských olympijských hier. Oceľová stavba je vlastne naklonená vertikálne previsnutá konštrukcia, vo vrchnej časti ukončená polkruhovým prvkom, na ktorom je uprostred umiestnená anténa pre prenos signálu. Vďaka svojej orientácií veža funguje ako slnečné hodiny.

Pekingský národný štadión, Peking

Olympijský štadión v Pekingu, kde sa v roku 2008 uskutočnilo slávnostné zahájenie letných olympijských hier, sa môže pochváliť hneď niekoľkými svetovými „naj“. Je to najdrahší olympijský štadión v histórií, lebo náklady na jeho stavbu sa nakoniec vyšplhali až na neuveriteľnú pol miliardy dolárov. A taktiež sa jedná o najväčšiu oceľovú konštrukciu sveta. Pre jeho vzhľad sa štadión nazýva Vtáčie hniezdo. V žiadnom prípade sa nejedná o hanlivé označenie, sami Číňania ho s hrdosťou používajú. Výberové riadenie na výstavbu štadióna vyhrala v roku 2002 švajčiarska spoločnosť  Herzog a Meuron, ktorá najlepšie spĺňala podmienky čínskej vlády. Medzi tie najdôležitejšie patrili napríklad zaťahovacia strecha, nízke dodacie náklady a taktiež využiteľnosť po skončení olympiády. Konštrukcia je spletená z takmer 110 tisíc oceľových rámov, takým spôsobom, že pripomína vtáčie hniezdo. Odtiaľ teda pochádza jeho prezývka. Jeho stavba trvala 5 rokov. Výška dosahuje takmer 69 metrov, jeho dĺžka dosahuje 330 metrov a šírka 220 m. Kapacita je 80 000 divákov a napriek tomu, že sa počítalo s ďalším využitím, dnes plní skôr funkciu turistickej atrakcie. Aj keď sa na ňom čas od času nejaká akcia uskutoční, jej prevádzka nie je zďaleka taká, aká by sa pôvodne čakala. Napriek tomu, že je štadión obrovský, bol vybudovaný tak, aby z každého miesta bolo dobre vidieť na plochu. Aj najvzdialenejšie miesto je vzdialený iba 140 metrov od centra diania. Aj keď bola zaťahovacia strecha jednou z hlavných podmienok výberového riadenia, nakoniec tento prvok bol z projektu vypustený.

Olympiastadion, Mníchov

Príbeh mníchovského olympijského štadióna je trošku iný než v ostatných prípadoch. Tento štadión totiž nevznikol iba pre potreby olympijských hier. Nemecko je futbalová krajina a v Mníchove sídlia hneď dva kluby – celosvetovo známy Bayern Mníchov a takisto TSV Mníchov 1860. Už od konca prvej svetovej vojny silili hlasy, ktoré volali po výstavbe nového veľkého štadióna s dostatočnou kapacitou, kde by mohli hrať oba kluby. Postupne tak vznikali rôzne návrhy a štúdie. V 60. rokoch potom Mníchov získal možnosť usporiadať letné olympijské hry 1972 a mesto sa rozhodlo, že novo vybudovaný olympijský štadión bude zároveň po skončení hier slúžiť obom futbalovým klubom. A slúžili im naozaj dlho. Okrem zápasov oboch klubov sa tu hral tiež zápas majstrovstiev Európy v roku 1988. Štadión bol domovom obom mníchovským klubom až do roku 2006, kedy Nemecko hostilo futbalové majstrovstvá sveta a v Mníchove vznikla nová moderná Alianz Aréna, kam sa oba tímy natrvalo presťahovali. Olympijský štadión navrhol nemecký architekt Günther Behnisch. Je súčasťou rozsiahleho olympijského parku a vybudovaný bol na mieste kráteru, ktorý vznikol po bombardovaní Mníchova počas druhej svetovej vojny. To stavbu výrazne zjednodušilo. Od začiatku bol celý projekt koncipovaný tak, aby bol kontrastný k poslednej olympiáde, ktorá sa v Nemecku konala. A to boli hry v Berlíne v roku 1936, ktoré prebehli už v dobe nacistického režimu . Oficiálne heslo akcie bolo „veselé hry“ Aj sofistikované zastrešenie štadióna  v podobe stanov, ktoré zakrývali takmer celý olympijský areál. Malo napodobniť Alpy a predstaviť nové demokratické a optimistické Nemecko. Hory štrku, ktoré sem boli po skončení vojny navezené sa rovno využili k vybudovaniu zelených kopcov, čo dokonale splnilo hlavný cieľ organizátorov, ktorým bol šport a kultúra v prírode. 

Stadium Australia, Sydney

Štadión v Sydney, ktorý bol vybudovaný ako hlavný olympijský štadión pre potreby letných olympijských hier v roku 2000, je najväčším olympijským štadiónom, ktorý bol doteraz postavený. Kapacita je viac než 100 000 osôb. Doposiaľ najviac divákov bolo v hľadisku počas úvodného ceremoniálu hier, ktorý priamo na mieste sledovalo takmer 115 000 divákov. Kľúčovým prvkom je priesvitná strecha, ktorá bola vybudovaná tak, aby čo najviac eliminovala tamojšie počasie a podnebie. Priesvitnosť zaisťuje maximálne denné svetlo tým, že klesá dole, ale zároveň zabraňuje priamemu slnečnému svetlu a každý návštevník má tak účinnú ochranu pred priamym dažďom a slnkom. Strecha taktiež redukuje oslnenie aj tieň na samotnej ploche, čím zjednodušuje pohodlné denne televízne vysielanie. Unikátna strecha je vybudovaná z obrovských 10 x 10 metrov veľkých polykarbónových „dlaždíc“. Celková plocha strechy je 3 hektáre a je zavesená pomocou oblúkovej štruktúry. Štadión je vybudovaný s čo najväčším dôrazom na ekológiu a aby čo najmenej zaťažoval životné prostredie. Je použitá tzv. pasívna ventilácia, čo znamená, že bola zabudovaná už behom konštrukcie štadióna a nie je tak treba využívať mechanické prístroje, čo šetrí energiu. Rovnako vďaka priesvitnej streche je minimalizovaná potreba umelého osvetlenia, lebo štadión umožňuje maximálne využiť denné svetlo. Zo strechy sa rovnako zhromažďuje dažďová voda, ktorá sa používa ako na zavlažovanie ihriska, tak aj na toaletách. Toto riešenie minimalizuje spotrebu pitnej vody. Behom výstavby sa rovnako minimálne používali PVC súčiastky. Mimoriadne sú tiež sedadlá, ktoré majú ergonomický tvar a sú navrhnuté pre maximálne pohodlie. Naviac sú sedadlá zabudované tak, že sa s nimi dá jednoducho a rýchlo manipulovať. Počas niekoľkých hodín tak štadión umožňuje zmeniť tvar ihriska z obdĺžnikového na oválne a naopak. Vďaka tejto unikátnej technológií sa tu môže preto odohrávať celá rada športov, ktoré potrebujú rôzne ihriská, či už je to futbal, kriket ,ragby, ale tiež sa tu môžu konať veľké koncerty takých kapiel ako je U2 AC/DC, či Rolling Stones.

The Float at Marina Bay, Singapur

Nie je žiadny obor, dokonca to nie je ani štadión, ale je natoľko zaujímavý, že v našom prehľade nesmie chýbať. The Float at Marina Bay ma síce kapacitu iba 30 000 miest, ale aj napriek tomu ma svoje „naj“. Je to najväčší plávajúci štadión na svete. Pozadie vzniku tohto unikátneho štadióna je jedinečné rovnako ako samotný štadión. V roku 2007 sa mali v Singapure konať národné dni, oficiálny názov akcie znel 2007 National Day Parade. Už v roku 2004 však bolo jasné, že nastane problém, kam akciu umiestniť. Doposiaľ národný štadión bol zbúraný, pretože musel ustúpiť novému pripravovanému singapurskému športovému centru. Hľadalo sa preto náhradné miesto, kde by sa mohla akcia uskutočniť. Z mnoho návrhov vyhral nakoniec jeden – dočasný nový štadión, ktorý sa postaví na hladine vody v prístave. Zo všetkých navrhovaných riešení bolo toto vyhodnotené ako najefektívnejšie na dobu 8 rokov, potom čo bude národný štadión v rekonštrukcii. Celá stavba trvala iba 13 mesiacov. Pri rekonštrukcii sa musela brať do úvahy celá rada faktorov. Jednak veľkosť a zaťaženie, ktoré mohla stavba niesť, ale taktiež určitú variabilitu, aby sa na štadióne mohli konať akcie rôzneho zamerania. Jeho základ stavby tvorí šesť stožiarov, ktoré sú pripevnené k morskému dnu. Vyriešiť sa muselo taktiež to, aby štadión neovplyvňovali spodné prúdy, alebo príliv. Inovatívne riešenia boli vymyslené v súvislosti s vnútorným drenážnym systémom, rozvodom káblov, alebo hromozvodom. Celkový rozmer je 120 metrov na dĺžku a 83 m na šírku, čo je o niečo väčší než bežné futbalové ihrisko. Plošina je schopná niesť váhu 1070 ton. Aj keď sa pôvodne malo jednať iba o dočasné riešenie, kým bude vystavený športový komplex, nakoniec tento štadión už presluhuje.

The Ericsson Globe, Švédsko  

Aréna, ktorú pozná každý hokejový fanúšik. To je krytý športový štadión Globe, ktorý sa dnes využíva prevažne k hokejovým zápasom a kultúrnym akciám. Hala, pôvodne pomenovaná iba ako Stockholm Globe Arena (švédsky Globen) bola otovrená v roku 1989 a dokáže poňať na hokejové stretnutia až 13,5 tisíca ľudí. Na kultúrne akcie dokáže rozšíriť kapacitu až na 16 000 ľudí. Od roku 2009 je pomenovaná po švédskom telekomunikačnom gigantovi The Ericsson Globe, miestni mu ale hovoria jednoducho Globe (Globen švédsky). Je symbolom Štokholmu aj celého Švédska. Jedná sa o najväčšiu kupolovú budovu na svete. Postavená bola iba za 2,5 roka a symbolizuje Slnko v slnečnej sústave Švédska, čo je najväčší model slnečnej sústavy sveta. Guľa má priemer 110 metrov a je vysoká 85 metrov. Je súčasťou komplexu, ktorý zahŕňa aj hotel, administratívne budovy a nákupné centrum. Vybudovaná je aj šikmá lanovka, ktorá vyvezie návštevníkov na vrchol budovy, ktorý slúži ako vyhliadkové miesto, z ktorého je krásny výhľad na celý Štokholm. Celú kupolovú konštrukciu podopiera 48 hlavných zakrivených stĺpov. Využité boli rovnako galérie nosníkov a stabilizačný rám, ktorý zodpovedá približne 3 000 ton ocele. Ešte pred dodaním boli všetky komponenty ošetrené protipožiarnym náterom. Všetky komponenty oceľovej konštrukcie boli vyrobené vo Švédsku, Fínsku, Nemecku a Japonsku. Dôležitým prvkom celej arény je rovnako tzv. technický most. Ten je zavesený zo stropu a upevnený pomocou káblov pripojených k centrálnemu stĺpu v hornej časti kopule. Oceľová konštrukcia váži 120 ton a sú na nej zavesené napríklad osvetľovacie prvky alebo veľká obrazovka. Celkom sa pri stavbe použilo 28 tisíc m štvorcových betónu a 3 tisíc vystužených ton ocele. Všetky okná sú podobného typu ako v lietadle, vydržia teda vysoký tlak a taktiež nepriaznivé klimatické podmienky. Na plášti budovy sú umiestnené svetlá, ktoré umožňujú rozsvietiť svetlá rôznych farieb.

AT&T Stadion, Arlington

Najdrahší  športový štadión, ktorý bol kedy postavený. Tu hrávajú zápasy domáci Dallas kovboji, jeden z najznámejších tímov hrajúcich NFL, alebo ligu amerického futbalu. Bol otvorený v roku 2009 a čiastočne nahradil predchádzajúci domov Dallaských kovbojov, ktorým bol Texaský štadión. Tím na tomto štadióne hral od roku 1979 do roku 2008. Náklady na výstavbu nového štadióna sa vyšplhali na 1,15 miliardy dolárov, čo z neho robí najdrahší športový štadión vôbec, ktorý bol postavený. Proti pôvodným predpokladom sa náklady takmer zdvojnásobili. Aby sa stavba vôbec zaplatila, schválili voliči navýšenie daní. Daň z obratu sa zvýšila o 0,5 %, daň z obsadenosti hotela o 2 % a daň z prenájmu aut o 5 %. Mesto Arlington poskytlo viac než 325 miliónov dolárov na dlhopisy ako financovanie, pôžičku vo výške 150 miliónov dolárov poskytlo vedenie súťaže a ďalšie nadnákladové položky pokrýval majiteľ klubu Jerry Jones. Dominuje tu dvojica oblúkov vo výške 91 metrov, ktoré presahujú kopulu štadióna. Tá je ukotvená k zemi na každom konci. Strecha je zaťahovacia a otvoriť, alebo zavrieť sa dokáže za 12 minút. Okrem zápasov NFL sa tu konajú rovnako zápasy amerického futbalu vysokoškolských a stredoškolských tímov, ďalej sa tu hrá basketbal a usporadúvajú sa tu aj koncerty. To všetko umožňuje špeciálna konštrukcia ihriska. Nazýva sa Jerry World podľa majiteľa klubu. Ten si ho predstavoval pôvodne ako veľké zábavné centrum. Bola použitá 29. najväčšia obrazovka na svete, ktorej veľkosť je cez 1000 metrov štvorcových. Podľa neoficiálnych zdrojov tak štadión spotrebuje viac elektriny ako celá Libéria. Kapacita je pre NFL zápasy 80 000 miest, v prípade státia sa tu vojde až 105 000 divákov. Ide o 5. najväčší štadión v NFL.