Pani Bugatti
Narodila sa v Olomouci ako Alžbeta Pospíšilová. Jej otec bol zámočnícky majster. Zo začiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by v Alžbete driemali pretekárske
sklony. Jej snom bolo cestovať, preto študovala cudzie jazyky. Štúdiá dokončila v šestnástich rokoch a po nich začala pracovať v Olomouci v banke ako korešpondentka burzového oddelenia. Išlo o pobočku Pražskej úverovej banky a jej zriadenie dostal na starosť Čeněk Junek. Po tom, ako sa pobočka v Olomouci stabilizovala, presunul sa Čeněk Junek do Brna, kde zakladal ďalšiu bankovú pobočku. Do Brna so sebou vzal niekoľko osvedčených pracovníkov, medzi nimi aj Alžbetu.Tam pokračovala nielen v práci v banke, ale aj v štúdiách jazykov. Odmalička vedela výborne nemecky, ďalej sa učila angličtinu a francúzštinu. Okrem toho navštevovala aj hudobnú školu, kde bol jej učiteľom skladateľ Leoš Janáček. Po nejakom čase sa Čeněk Junek a s ním aj Alžbeta presunuli do Prahy. Tu
Alžbeta zložila skúšku z angličtiny a v snahe zdokonaliť sa vo francúzštine sa rozhodla odísť na stáž do Francúzska kde pracovala v záhradníckej firme. Jej sen o cestovaní ale pretrvával. Chcela odísť na Cejlón a jej cesta mala začínať v Španielsku, nedostala však vízum do krajiny. Zvolila teda náhradné riešenie.
Chcela sa nechať zamestnať v kuchyni na britskej lodi, ktorá plávala na Cejlón. Ani do Veľkej Británie ale vízum nedostala a jej vysnívaná cesta na Cejlón bola zrušená. Aspoň zatiaľ. Po nevydarenej ceste zostala v Paríži, kam prišiel aj Čeněk Junek. Spoločne zamierili na miestny autosalón, kde Alžbetu veľmi
zaujal model Bugatti T30. Toto vozidlo ju nadchlo natoľko, že si pri ďalšej návšteve Prahy potajomky urobila vodičský preukaz. Bola jednou z prvých žien, ktoré túto zručnosť získali. V roku 1922 sa vtedy 21-ročná Alžbeta vydala za Čeňka Junka a po svadbe sa jej zmenilo nielen priezvisko, ale aj krstné meno.
V zahraničnej korešpondencii sa totiž jej meno prekladalo ako Elisabeth, skrátene potom Eli či Eliza. Z toho vznikla neskôr česká podoba Eliška. Po svadbe sa tak z Alžbety Pospíšilovej stala Eliška Junková. Už v tomto čase sa Čeněk Junek venoval pretekaniu. Pri príprave na jedny z pretekov ale zničil svoje vozidlo, a tak sa manželia Junkovci vydali do Paríža po vyhliadnutý model Bugatti T30. Sám Ettore Bugatti im však najprv vozidlo predať nechcel. Bolo vzácne a nepáčilo sa mu, že by ho mali odviezť do neznámej krajiny po cestách, ktoré zrejme nebudú príliš kvalitné. Nakoniec ho však Junkovci presvedčili a svoje nové vozidlo si odviezli. Neskôr ho prestavali na pretekársky automobil. A bola to práve značka Bugatti, s ktorou Eliška Junková spojila svoju úspešnú pretekársku kariéru.
Prvé preteky
Eliška Junková absolvovala prvé preteky najprv ako spolujazdkyňa svojho manžela. Preteky, automobily a šoférovanie ju fascinovali, a tak čoraz častejšie sedela za volantom pri spoločných cestách. V júni 1924 nastúpili obaja do pretekov Lochotín – Třemošná. Čeněk Junek s Bugatti T35, jeho žena so staršou desiatkou. Obaja slávili víťazstvo, on vyhral kategóriu pretekárskych vozidiel, ona tých cestovných. Podobný úspech dosiahli ešte veľakrát. V roku 1926 štartovali obaja s vozidlom Bugatti T35, Čeněk mal nové, Eliška prekarosované. Oba vyhrali svoju kategóriu, ale Eliška získala absolútne víťazstvo. Bola rýchlejšia ako jej manžel. Z dnešného pohľadu boli mimoriadne slávnym párom. V tlači sa o nich písalo v superlatívoch, fanúšikovia ich zbožňovali. Eliška
Junková uspela vo svete mužov, čo ešte zosilňovať fakt, že merala iba 150 centimetrov, a tak pôsobila veľmi krehko. „Aká to krásna športová dvojica, on a jeho manželka, jeho oddaná a nadšená žiačka, v ktorej útlom tele bije srdce statočného muža a ktorej detské ruky s neomylnou istotou vedú v závratnom tempe vozidlo zákrutami,“ písalo sa vtedy v dobovej tlači. Eliška Junková uspela aj v ďalších pretekoch. Na trať pretekov do vrchu sa v priesmyku Klausenpass vo Švajčiarsku postavilo 115 vozidiel. Eliška Junková došla vo svojej kategórii druhá a celkovo jedenásta. Keďže sa v pretekoch darilo aj jej mužovi, ktorý bol
navyše úspešný bankár, boli na tom finančne dobre. Mohli si tak kupovať autá, ktoré chceli, a zúčastňovať sa na pretekoch, ktoré sa im páčili. A tak padlo rozhodnutie štartovať na Targa Florio, asi najťažších pretekoch tých čias. Trať bola 108 kilometrov dlhá, celkovo sa išla päťkrát, teda takmer 550 kilometrov. Trasa viedla prevažne po štrkových cestách a podľa spomienok Elišky Junkovej obsahovala asi 1 500 zákrut. Obaja manželia sa pri vedení auta mali striedať, ale Eliška mala hneď na začiatku nehodu a preteky nedokončili. Aj tak však bola mimoriadne rýchla a vyslúžila si medzinárodný rešpekt a uznanie.
Na vrchol
Na Sicíliu sa vrátila o rok neskôr, sama, pretože jej manžel pre prácu nemohol. Hodiny a hodiny študovala trať, čo jej pri pretekoch
veľmi pomohlo. Na trati sa však neočakávane objavili dva balvany, o ktoré zničila jednu pneumatiku, ktorej výmena pretekárku zdržala. Aj napriek tomu došla piata, prvá medzi netovárenskými tímami s časom 7 hodín a 29 minút, len deväť minút za víťazom. A takisto ako prvá žena, ktorá kedy pretekyTarga Florio zvládla až do konca. K jej ďalším najväčším úspechom patrí víťazstvo na nemeckom Nürburgringu. V Paríži sa zúčastnila na pretekoch, do ktorých nastúpili len ženy. Eliška Junková ich vyhrala s náskokom viac ako 22 minút a štyroch kôl na druhú pretekárku v poradí. Pretekárka na treťom mieste zaostávala sedem kôr. Eliška Junková bola skutočnou celebritou, chodili jej pozvánky na ďalšie preteky, vždy ale tvrdila: „Na prvom mieste som manželka, až potom pretekárka.“ Plánovala, že sa stiahne do ústrania. Chcela, aby pretekal hlavne jej manžel. Ona chcela byť najmä manželkou a ženou.
Osudné preteky
V roku 1928 však prišli osudné preteky na Nürburgringu, na okruhu, ktorý im priniesol toľko radosti a úspechov. Čeněk Junek nastúpil do pretekov bez helmy, ktorá z Paríža nestihla doraziť včas. Počas pretekov mal nehodu a utrpel smrteľné zranenia hlavy. V ten deň prišlo Československo nie o jedného, ale hneď
o dvoch pretekárov, pretože Eliška Junková po tejto tragédii už nikdy do pretekov nenastúpila, hoci ju prehováral aj Ettore Bugatti. Pri pretekoch ale zostala. Stala sa ambasadorkou Bugatti a vďaka tomu konečne uskutočnila svoju vysnívanú cestu na Cejlón, dnešnú Srí Lanku. Podieľala sa na založení Masarykovho
okruhu v Brne a takisto spoločnosti Baťa pomáhala s rozvojom a predajom pneumatík. V tomto odbore zostala až do dôchodku. Eliška Junková sa neskôr druhýkrát vydala, druhé manželstvo vydržalo takmer tridsať rokov. Adoptovala osirelého synovca a celý život ostala aktívna v pretekárskom priemysle. Pozývali ju na rôzne výročia, otváranie okruhov a podobné akcie. Bugatti ale navždy zostalo v jej srdci. Dožila sa 93 rokov.
